„Potrebujem tvoje uznanie!“
Uznať niekoho znamená skutočne ho uvidieť v širších a v hlbších súvislostiach. Uznanie je o koncentrácii a plnej pozornosti druhému človeku
Dĺžka čítania
4 min.
Jana Balážová
26 Nov 2020
Téma uznania má presah do každej sféry a úrovne nášho života. Netýka sa teda len oblasti práce a sebarealizácie, ale aj nášho súkromia, našich vzťahov a aj nášho vnútorného nastavenia a prežívania. Dopady pociťovania nedostatku uznania sú v nás ľuďoch až chronické.
Ak sa cítime o uznanie ochudobňovaní či až ignorovaní, je to pre nás bolestivé a frustrujúce. To je aj dôvod, prečo potom rôzne situácie a väzby opúšťame.
Odchádzame zo zamestnania, napriek tomu, že nás práca napĺňa a vedeli by sme jej odovzdať zo seba ešte viac. Opúšťame partnerov, a to aj vtedy, ak ešte stále hlboký cit k druhej osobe vo svojom srdci prechovávame.
Všetci po uznaní túžime. Je to naša legitímna potreba, ktorá vo veľkej miere prispieva ku kvalite našej existencie. Dostať od niekoho dar uznania je pre nás veľmi vyživujúci zážitok. Niečo v nás vtedy pookreje a tým akoby ožijeme. Cítime, že nás niekto vidí, že nás vníma, že to, akí sme a čo robíme, nie je pre iných a pre tento svet až tak márne. Cítime, že to, že sme tu, má nejaký zmysel.
Uznanie nie je ocenenie a ani pochvala
O uznaní sa toho veľa hovorí. Pre nikoho to nie je neznámy pojem. Vieme však skutočne, čo toto slovo pre nás znamená?
Mnohí si jeho význam stotožňujú s prejavom ocenenia alebo s pochvalou, komplimentom či lichôtkami. Uznanie je však niečo viac, ide ešte do väčšej hĺbky.
Nie je len konštatovaním niečoho, čo vidíme u druhého na povrchu.
Nie je len pomenovaním toho, ako sa niečo javí.
Nie je len verbalizovaním dôsledkov konania, správania, výsledkov práce.
Nie je len o pozitívnych slovách, sympatiách a vyjadrení príjemných pocitov z druhého človeka.
Uznať niekoho znamená skutočne ho uvidieť v širších a v hlbších súvislostiach.
Uznanie je o koncentrácii a plnej pozornosti druhému človeku v nejakom konkrétnom momente.
Je o zachytení energie, ktorú do niečoho človek vkladá, hoci to ešte nemá žiaden výsledok. Je o vnímaní vôle a úsilia človeka, ktoré sú možno neustále konfrontované neúspechom.
Je o vcítení sa do vnútorného boja človeka so samým sebou a s okolnosťami v jeho subjektívnej realite a zároveň neposudzovaním vonkajších prejavov jeho správania, konania, či nekonania.
Je o zdieľaní toho, čo všetko v ňom vidíme a vnímame, bez tendencie mu s niečím nutkavo pomáhať, radiť a ponúkať riešenia.
Prejavy nedostatku uznaniu
Ak nám bytostne chýba uznanie, vnímame to vo svojom vnútri tak, akoby sme boli neviditeľní. Cítiť niečo takéto je veľmi nepríjemné a trpké. Človek ale nerád trpí. Už v detstve sme si vyvinuli mechanizmus, ako sa takýmto pocitom vyhnúť.
Keď hladujeme a bažíme po pozornosti, sme schopní urobiť toho veľmi veľa, aby sme aspoň malú odrobinku uznania od niekoho získali. Častokrát nás to vedie urobiť aj niečo, čo je v ostrom konflikte s našimi vnútornými hranicami, hodnotami, princípmi.
Podávame nadľudské výkony. Berieme si na svoje plecia aj to, čo nám nepatrí, čo nás nebaví alebo aj to, čo je vopred odsúdené na fiasko. Hráme sa na niekoho iného a pred druhými vytvárame ilúziu o nás samých. Urobíme zo seba necitlivých a neľudských, len preto, že sme akceptovali, že pocity a emócie niekam nepatria (napr. do biznisu). Hovoríme to, čo by sme mali hovoriť a nie to, čo skutočne v sebe cítime a vieme. Uprednostňujeme tých, ktorí si to skutočne nezaslúžia, no mohli by nám priniesť prospech a naopak, tých, čo stoja nezištne pri nás, odsúvame na druhú koľaj. Trávime hodiny na sociálnych sieťach, dávame lajky, a najmä, zbierame lajky, zatiaľ čo nám reálny život uniká pomedzi prsty.
Ako uznanie získať, keď nám ho nemá kto dať
Že uznanie je podstatné, vedia mnohí. Asi ani neexistuje taký manažér, ktorý by nevedel, že, ak dopraje svojim zamestnancom pocit uznania, prispeje to k ich spokojnosti a budú z toho benefitovať obe strany. Vie to snáď aj každá žena, že ak chce mať pri sebe spokojného partnera, základ je byť štedrá na uznanie. Rovnako to vedia o ženách aj muži. Ženy k pocitu radosti a lásky potrebujú byť vnímané a uznané.
Ako je teda možné, že keď o tom všetci vieme, tak v nás stále existuje pocit nedostatku? Prečo sa necítime dostatočne vzájomne uznaní?
Nie je až tak náročné prísť na odpoveď. Ak v sebe cítime nedostatok uznania, tak ho potom v sebe skutočne nemáme dostatok. Ak toto cíti viac ľudí naraz, tak si navzájom môžu odovzdávať, logicky, len nedostatok. Keď niečo sami nemáme, nemôžeme to rozdávať.
Z nedostatku dostatok
Riešenie tohto začarovaného kruhu začína v momente, kedy si pred sebou priznáme, že častokrát očakávame niečo, čo ani sami nemáme. Po tomto priznaní sa môžeme začať pýtať sami seba:
*Kedy naposledy som sám/sama seba uznal/a?
*Čo som vytvoril/a dnes? K čomu som prispel/a?
*O čo som sa snažil/a, hoci to nemá žiaden hmotný výsledok?
*Ak aj niečo v mojom živote teraz nevyzerá tak, ako by som si želal/a, dokážem vnímať, čo všetko do toho vkladám, aby som sa niekam posunul/a?
Pýtať sa môžete aj ďalšie iné intuitívne otázky, ktoré vám pomôžu nahliadnuť do vnútorného sveta vašich pohnútok, túžob, vôle, do energie, ktorú investujete do niečoho či niekoho.
Uznáte, že niečo máte či nemáte, no zároveň vnímate vnútornú dynamiku za tým – vaše pocity, bariéry, tendencie. Všetko vidíte, vnímate, prijímate a ak aj uvidíte niečo, čo vás na sebe provokuje, rozčuľuje, frustruje, nič sa s tým nesnažíte v tomto momente robiť. Nič nemusíte na sebe „opravovať“. Iba akceptujte, že všetko je vo vás tak, ako je a všetko je teraz vítané.
Takýmto spôsobom dokážete dať sami sebe pocit, že ste videní presne takí, akí ste so všetkým a nemusíte sa za nič skrývať.
Dar byť uznaný a dar nezištného darovania uznania
Ako sa postupne naučíme dať sami sebe uznanie tam, kde nám chýba a keď nám chýba, pripravujeme si zároveň vnútorné zdroje a zásoby na to, aby sme sa o uznanie mohli deliť s inými.
Schopnosť koncentrácie a hlbokej pozornosti sa dá trénovať a odmenou za to je, že všetko pred našimi očami začne „ožívať“. Prináša nám to späť oveľa viac, ako dávame. Dostávame, a to dokonca bez toho, že by sme od druhých očakávali niečo späť na oplátku.
Tým, že niekoho (z vlastnej vôle a nezištne) vnímame a darujeme mu uznanie, darujeme sami sebe zážitok prispieť k tomu, že vdýchneme život niečomu, čo ešte pred chvíľou zažívalo strádanie.